Mongolsko sa stala cieľovou krajinou, nie že by Čína nebola bližšie a Rusko/čínsky hraničný vzťah je vraj podobný ako náš s Českom, ale tam mi Slováci nedostaneme víza a povolenie na vstup. Aj do Mongolska to ide podstate “po známosti”.A tak v piatok 31. marca 2006 večer o 21.05 miestneho a 15.05 moskovského času sme nasadli na vláčik, ktorý nás smerom na západ po „dalnovastocnej magistrale“ viedol v ústrety budúcnosti. V sobotu ráno približne o 04.00 sme boli v Neriungri, našom najbližšom farskom susedovi. Keďže ďalší vlak šiel až okolo pol 10, boli sme pozvané na návštevu a čaj s raňajkami a posilou tela sv. omsu k otcovi Martinovi, po prijemnom posedení v útulnej kuchyni, sme sa taxíkom odviezli na stanicu a pokračovali v nasej ceste naprieč Ďalekým východom.Takmer tri dni vo vlaku boli pred nami, náš ciel: Irkutsk, mesto na brehu Bajkalského jazera.Mali sme šťastie na spolucestujúcich, príjemný manželský par, ktorí nám s trpezlivosťou objasňoval zakutia cesty ruským vlakom. Asi po dni cesty a po prvej precitanej knihe, nastala chvíľa posunúť si hodinky o hodinu dozadu, boli sme o časové pásmo bližšie k domu ( rozdiel bol už iba 7 hodín a od Neriungri sa objavil signál mobilného telefónu, takže nová možnosť komunikovať s domovom a svetom) Tak ako sme plynulo prechádzali krajinu, obraz za oknom sa pomaličky menil. Z našich zasnežených hôr sa kolorit menil, snehu i hôr ubúdalo a stále viac sa výhľad z vlaku podobal jari.Ešte sme kdesi v nočnej diaľke uzreli Bajkal a už nám nove ráno prinieslo poslednú stanicu na tejto časti nasej cesty po bajkalsko/amurskej magistrale. Podľa inštrukcií sme sa dostali ku kostolu a biskupskému sídlu, kde sme počkali na sestričky (Služobnice Ducha Svätého), ktoré sa o nás starali počas nášho pobytu v meste. So sestrou Agatou sme hneď zašli na Mongolské veľvyslanectvo podali žiadosť o víza. A už jedinou našou túžbou zostalo po troch dňoch vo vlaku poriadne sa okúpať. Na druhy deň sme si naplánovali prehliadku mesta, nákup lístkov na vlak do Ulan Ude a v stredu pred odchodom na vlak nás čakal Bajkal. Čakal, no nedočkal sa. Ráno sme nestihli „marsrutku“ a následné sme zmeškali autobus do Listvianky a ísť neskoršou marsrutkou pre nás nemali význam, keďže bolo nejasne kedy by sme sa vrátili a nám večer o 8 odchádzal vlak, ktorý sme potrebovali stihnúť, rozhodli sme sa návštevu Bajkalu oželieť a pozrieť si ho len z okna vlaku, nakoľko sa železnica tiahne vedľa neho.Rozlúčili sme sa s Irkutskom a pokračovali v našich cestovateľských plánoch. Vlak, ktorý nikdy nemešká sa na našu počesť rozhodol urobiť výnimku a hoci sme mali viac ako hodinu čas v Ulan Ude na prestup z vlaku na autobus za hranicu, nestihli sme to. A tak sa v nás začala usadzovať panika. Čo ďalej? Sestry dominikánky, ktoré nás tam čakali poradili, skúste sa marsrutkou dostať do Kjachty ( to je hraničné mestečko), odtiaľ si vziať taxík ku hranici a tam uvidíte. Tak sme spravili ako bolo povedané. Tri hodiny v marsrutke, potom zrazu na taxík ku hranici asi 10 minút, že by nestrácať čas, keďže ešte v ten istý deň sme sa chceli vrátiť. Ku hranici sme sa dostali práve v čase obednej prestávky (asi okolo 1), prechod otvárali až o 2. Ujo taxikár bol zlatý, vedel po mongolsky a tak tam odchytil jedného z mongolských taxikárov, ktorý prevážajú cez hranicu, takého čo stal v rade medzi prvými pred branou, aby nás previezol a už zostavalo iba čakať na otvorenie.Nastala ta dlho očakávaná chvíľa a všetky auta sa začali jedno cez druhé hrnúť vpred, každý tam chcel byt čím skôr, začala mela, veď každý vedel, že na ruských hraniciach je pracovná doba len do siedmej a nie je iste či sa všetkým podarí prejsť ešte do večera alebo bude treba čakať do rána. S nádejou v duši sme verili, že nám sa podarí aj vrátiť späť. Po štyroch stanovištiach (nekonečných) na ruskej strane asi hodinu a pol, sme po 15 minútach na mongolskej strane prešli šťastlivo prvý krát mongolskú hranicu. Vďaka nasej spolucestujúcej, mongolskej gymnastke, (ktorá sa vracala z Ruska zo súťaže a vedela po rusky) keď pri rozhovore vysvitlo, že mi ideme len kvôli pečiatke a chceme sa hneď vrátiť, nielen že nám pomohla zo všetkými nekonečnými tlačivami, ale vysvetli taxikárovi, aby nás posadil čo najskôr do taxíka na druhu stranu. A tak náš pobyt v Mongolsku vyzeral asi takto: Vystúpili sme z taxíka, obkolesili nás obchodníci a ti čo chceli meniť peniaze, rýchlo sme im vyjasnili, že mi nič nemáme, nechceme, a nič nedáme. Medzi tým nás taxikár našiel auto, ktoré už hoci plne obsadene stalo tesne pred branou a čakalo na vstup a povedal, že ten nás vezme a zmizol v dave. S malou dušičkou a veľkým strachom sme sa spýtali kam si sadnúť (keďže batožinu sme už mali v kufri polorozpadnutej lady) keďže v aute už sedeli okrem šoféra štyria ľudia. Väčšinou to boli mongolsky obchodníci, ktorí prevážajú “takmer legálne” tovar na druhu stranu niekoľko krát do týždňa, po chvíli úplne nezrozumiteľných rečí sme sa ocitli v aute a už to fičalo. Teda len chvíľu, mongoli nás hneď pustili branou, pokochali sa našimi pasmi, dali bez všetkých orácii pečiatku a všetko vyzeralo nádejne. No to sme ešte nezastavili u našich priateľov súdruhov pohraničiarov na ruskej strane barikády. Milión pät papierikov, formulárov, že nič nevezieme, nemáme zbrane, narkotika, výbušniny, lieky, starožitnosti, cennosti, Tovar, ktorý podlieha clu a daniam sme sa slimačím tempom asi tri hodiny vliekli po ceste dlhej asi 500 metrov a dúfali že to do šiestej stihneme prejsť. Keď bolo asi pol šiestej veľmi dôležito vyzerajúci ujo hraničiar zo zrkadielkom na paličke (čo bol pre neho životne dôležitý nastroj, keďže musel pozerať nim pod každé auto, cela úloha jeho ťažkej služby) odrátal za nami ešte asi 2 alebo 3 auta a ostatne poslali naspäť, veď I tak budú už musieť nadčasovať. Nastala úľava, už sme vedeli, že prejdeme, otázka bola kedy. Nevedeli sme o koľkej ide posledná marsrutka do Ulan Ude. O pol siedmej sme už začali strácať nadej, že sa tam dostaneme ešte dnes, keď tu sa auto pohlo takmer normálnou jazdnou rýchlosťou, ešte posledný krát ukázať pas, veď čo ak by ty predchádzajúci 10 ľudia zabudli na pečiatku a mi by sme sa nejakým zázrakom dostali až tam, a zamávali sme hranici. Rýchlo vystúpiť z taxíka, krátky bojo výdavok a rýchlo, už nás čakal ďalší taxík do Kjachty s ubezpečením vodiča, že posledná maršrutka ide o 7.00. A bolo tak 6.55 sme nastúpili do maršrutky, tri hodiny cesty plnej rozmýšľania ako sa dostať k sestričkám, nemali sme im kedy a odkiaľ zavolať, že sa vraciame, aby nás čakali, nezamykali bránu a nepúšťali psov. Vodič nás vyložil uprostred ulice, s tým, že odtiaľ odchádza naša túžená 35, no chodilo tam všeličo len 35 akosi nie. Čo robiť? Vďaka môjmu neoceniteľnému postrehu, sme sa dostali ku taxikarovy ( verím, že poslaným naším anjelom strážcom) stojacim neďaleko, ktorý hoci nevedel presne, kde je povedaná adresa, ale vraj nájdeme. Mladík, nie len že bol sympaticky, ale aj slušne vychovaný, ktorý súcitil so slečnami v núdzi, po otázkach okoloidúcim ľuďom, sme sa dostali pred náš ciel: katolícky chrám. No teraz posledný problém tohoto už takmer zakončeného dna(22.45) Ako zatelefonovať, môj mobil síce mal signál, no volať z neho sa nedá. Číslo na sestričky sme mali len na pevnú linku a automat na mince v nedohľadne. A keď tu z ničo nič nám mladík ponúkne svoj mobil (bezplatne) aby sme si reku zavolali, našťastie sme mali mobilne číslo aj k otcovi Adamovi, a tak sme sa ho rozhodli v tejto nočnej chvíľke vyrušovať v nádeji, že je v obraze o tom, že mame prísť a dostaví nás na miesto nášho nočného odpočinku. V obraze bol. O chvíľočku po tom, čo sme sa rozlúčili s naším milým taxikárom, sa objavil pri bráne s úsmevom. Zatvoril tri štekajúce obludy a pustil nás dnu. Ukázal nám, kde budeme dnes spať a nám už nič nebolo treba, po naozaj len nevyhnutných prípravách na noc, sme ležali v našich improvizovaných posteliach v oratóriu a spali spánkom spravodlivých a snívalo sa nám len o tých našich ôsmych dnešných autách, v ktorých sme sedeli a aj vďaka ktorým sa nám podarilo hneď dnes vybaviť všetky potrebne pečiatky. Ráno okolo pol 9, nám vraj klopal otec Adam, no keďže sa nedočkal odpovede, iba poprosil sestričky, aby sa o niečo neskôr šli oni presvedčiť, či ešte žijeme. Žili sme, len z nášho tvrdého spánku sme sa prebudili trochu neskôr. Keď prišli sestričky, presťahovali sme sa do vrchných izieb, ktoré sa medzitým vyprázdnili (odcestovali návštevníci, ktorí tu boli pred nami) Osprchovali sme sa, umyli vlasy a potom keď sme sa cítili a vyzerali opäť ako ľudia, sme boli pozvané na obed. Poklábosili sme so sestrami, a vydali sa na stanicu kúpiť na druhy deň lístky do Nerjungri, na našu spiatočnú cestu. Hoci to bolo takmer 24 hodín pred odchodom vlaku, lístky ešte neboli. Tak sme sa vybrali na malé nakúpi pred cestou, že by sme hádam neumreli od hladu tie dva dni vo vlaku. Vrátili sme sa na stanicu, až večer kedy už lístky boli, hoci to nebolo také jednoznačné. Pani pred nami si pýta lístok do Nerjungri a vraj už nie sú. V našich očiach sa objavil strach. No našťastie sa vyjasnilo, zo nie sú užlen plackarty a na kupé si možno kúpiť. S lístkami vo vrecku a so šťastným pocitom v duši sme si po ceste odfotili na námestí najväčšiu hlavu Lenina v Ázii (sochu na námestí, ako ináč Leninovom) vrátili sme sa do postieľok a čakali sledujúceho dna. Sobota svitla, ešte sme pomohli sestrám trochu pri upratovaní, že reku by sme im odčinili všetky tie trampoty, čo s nami mali a po dobrom obede sme sa pobalili a o 16.00 miestneho času sme sedeli vo vlaku, ktorý sa pohýnal smerom na Nerjungri. Zažili sme pravé ruské cestovanie. V susedných dvoch kupé boli sami chlapíci, ktorí cestovali do našich krajov, na prace (ťažiť zlato) domov sa vrátia až niekedy v jeseni a tak reku treba cestu riadne osláviť a využiť peniažky, ktoré si viezli zo sebou. Našťastie boli len opili, inak milí a zhovorčiví. Vykúpili v reštaurácii všetky oriešky v cukre ( ktoré nám na rozdiel od ruských vôbec nechutili) a rozdávali nasej malej spolucestujúcej, ktorá nás nimi hojne ponúkala.A nastal pondelok ráno, predposledný deň nasej cesty, o 11tej miestneho, už nášho času sme dorazili do cieľovej stanice vlaku. Ako staré cestovateľky sme sa rozlúčili, suverénne nastúpili do taxíku a dali sa odviesť k otcovi Martinovi, ktorý nás už čakal, u neho sme sa znovu dali do ľudskej podoby, napapali, porozprávali zážitky z cesty, odovzdali všetky pozdravy, kúpili lístky na utorok ráno na vlak, trošičku si oddýchli a o štvrť na 7 sme sadli do posledného taxíku našej cesty, rozlúčili sa s posledným hotelom putujúceho národa božieho a o pol 8 sa náš vláčik pohol smerom k Aldanu. Ja tak prijemne, kel začínaš spoznávať okolie za oknami a vieš, že sa blížiš k cieľu. O 13.30 miestneho Aldanskeho času, sme boli na našom nástupišti, na nasej stanici v našom meste, kde nás čakal náš Jožko s naším UAZikom a odviezol nás do nášho Chritianskeho domu. Unavene, ale šťastné, že sa všetko skončilo, sme sa napapkali obedu, ktorý s pomocou Olgi Valerievny uvaril náš Martinko, vybalili sme sa. A šťastné si uvedomili, že nás už nečaká nijaké kupovanie lístkov, nijaké vlaky, nič iba naše postieľky, ktoré nás nevideli 11 dni a už sa nás nemohli dočkať aspoň tak ako mi ich. Šťastne sme sa vrátili ešte pred Veľkou nocou a mohli sme sa zvesela zapojiť do priprav. Jedine, čo nás mrzelo, že sme nestihli Kvetnú nedeľu, kedy naše decka hrali pašiové hry. Vraj rozplakali všetky babušky, nám zostalo pozrieť si to na kazete.Tak sa skončilo naše putovanie naprieč Jakutiou, Sibirom, Buriatiou, Mongolskou hranicou a späť.
