....Istý básnik sa každý deň prechádzal s mladou Francúzkou a vždy prechádzali popri starej žobráčke. Starena sedela vždy na tom istom mieste a vždy mlčiaca a nehybná ako kameň. Nikdy nepozerala na žiadneho dobrodinca a nikdy nikomu nepoďakovala. Spoločníčka básnika jej zakaždým dala nejakú mincu. On jej zas nedával nikdy nič. Na otázku: „Prečo?“ – odpovedal:
„Treba jej dať niečo pre srdce, a nie len pre ruku.“ O niekoľko dní daroval žobráčke ružu. Vtedy sa stalo niečo nepravdepodobné. Starena pozdvihla svoje unavené oči, na tvári sa jej zjavil nesmelý úsmev, zdvihla sa, pobozkala s vďakou ruku dobrodinca, a potom rýchlo odišla. Objavila sa až po týždni – znovu nemá a nehybná ako predtým. Udivená Francúzka sa spýtala básnika: „Z čoho žila táto žena cez celý týždeň?“ Básnik odpovedal: „Ružou, mademoiselle, darom srdca.“...
Včera som mala narodeniny. Dvadsiate piate, hoci všetkých vehementne presviedčam, že sedemnáste. Poviete si, to vôbec nie je veľa a ja s vami budem súhlasiť. Prosto ja sa tak väčšinou cítim. Nie že by som bola strelená a nezodpovedná to nie, ide mi skôr o tú radosť, optimizmus, sny a očakávania, že sa dá zmeniť svet, ktoré prináša ten zázračný vek 17.
Ale nie o tom som chcela písať. Tak ešte raz. Mala som narodeniny a z priateľmi sme si vyšli von. Taká riadna banda a pritom všetko ľudia, ktorých možno nazvať priateľ. Sadli sme si do pizzerky a ja som verila, že to bude pohodový večer. A to aj bol. Ale, on bol výnimočný. Pre mňa. Ešte sme si nestihli, ani objednať, keď táto banda na mňa vytiahla kyticu krásnych, veľkých, karmínovo červených dvadsiatich piatich ruží. To dojatie neviem opísať slovami. Museli by ste vidieť. Naraz sa mi tisli do očí slzy a aj sa mi chcelo smiať, túžila som všetkých objať a predsa som nevedela dostatočne poďakovať. Táto skupina mladých ľudí ma v tej chvíli urobila najšťastnejšou ženou na svete. Myslím, že každý žena, niekde v skryte duše túži po obrovskej kytici kvetov. Ja som tú svoju dostala. Každá ruža je pre mňa symbolom lásky, priateľstva, vďačnosti, radosti, spoločenstva...
Dnes celý deň mi oči odbiehajú ku stolu s mojou kyticou. Myšlienky mi zabiehajú k včerajšiemu večeru. Stále si vybavujem ten pocit, keď som ju dostala do ruky spolu s vašimi objatiami. A viem, že z tohto pocitu, budem žiť ešte dlhšie ako ten žobráčkin týždeň. Moje citové nádoby sa naplnili ako rieka po období dažďov.
A za to ďakujem vám všetkým mojim priateľom, ktorí ma stále dokážete prekvapiť, ktorí plníte moje tajné sny a jednoducho, ktorí STE. ĎAKUJEM.
