Alena Šlezingerová
Zbohom Katka...
Koniec roka sa nesie v znamení bilancovania, hodnotenia, obzerania sa do minulosti a prianiami do budúcnosti. Tento rok si uzávierku nechala na nás a jediné prianie Ti zostalo želať - nebo.
Som obyčajná baba, ktorá sníva a pritom sa pozerá na svet reálne. Myslím si, že s úsmevom je život jednoduchší a hlavne krajší. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Koniec roka sa nesie v znamení bilancovania, hodnotenia, obzerania sa do minulosti a prianiami do budúcnosti. Tento rok si uzávierku nechala na nás a jediné prianie Ti zostalo želať - nebo.
Vianoce sú sviatkami pokoja a lásky...ale ako to vidíme všade naokolo niekedy sa to podobá viac na stres, námahu a nákupné šialenstvo... No musí to tak byť?
Aj keď leto je už definitívne za nami, až teraz prišiel čas dať na papier spomienky na jednu z vydarených letných akcií. Tak tu je opis nášho putovania po stopách Jula Verna.
Zasa raz po roku bol v kalendári zapísaný Deň vody. Hoci počasie bolo neporovnateľné s vlaňajším teplým slnečným víkendom a tento krát sa teplomer podozrivo blížil k nule, to nezabránilo hŕstke odvážlivcov, zúčastniť sa tohtoročného čistenia Žitavy.
Špecialistkou na najlepšiu štrúdľu bola vždy naša stará mama a pochybujem, že tu jej niekedy nejaká prekoná. Vždy sme chodili pomáhať. Chystať, čistiť jabĺčka, odkôstkovať višne, pomlieť mak, či orechy. No cesto chystala ona, pozorovali sme ju, učili sa, ale viete ako to je. Ťažko zapisovať recept, ak sa robí niečo „od oka“, miesi sa tak – „treba mať v ruke...“
Určite to pozná každý. Sú akcie, pred ktorými sa necítite byť vo svojej koži. Neviete posúdiť ako to dopadne. Ísť a či nie? Som tam vítaný? Jednoducho čo z toho vyjde.
Ako deti sme snívali o rozprávkových predmetoch, o zázračných veciach, čarovných daroch. Postupom času ako sme dospievali, väčšina svoje rozprávkové sny strácala. Škoda a či neškoda. Je to prosto fakt. Život nás prirodzene oberá o ilúzie, naivné predstavy a snahy veriť rozprávkam.
Nedávno ma zaujal status u jednej priateľky. Znel nejako takto: Ten kto sa s tebou skutočne chce stretnúť si čas a priestor nájde, ak nie, nechce sa stretnúť, všetko medzi tým sú len výhovorky.
....alebo ak ja nie, tak nikto. No čo už, že ľudia sú rôzny, sa asi už presvedčil každý. Ale závidieť deťom letné aktivity, tak to sa predsa nerobí.
Kto by si bol pomyslel, že z nenápadného mailu sa vykluje až taká dobrá akcia. Ale kto bol určite neobanoval. Urobili sme niečo pre prírodu a popri tom sme sa aj zišli celkom dobrá partia a zabavili sme sa tiež celkom dosť.
Je to iba taká básnická otázka. Nečakám na ňu vlastne ani odpoveď. Ja som sa s ňou vysporiadala už dávno, keď som sa ju položila sama sebe po prvý krát.
Život sa neskladá iba zo za sebou idúcich dní a otáčajúcich sa stránok stolového kalendáru. Práve naopak. Najdôležitejším stavebným materialom na našom životnom dome sú udalosti, stretnutia, doplnené atmosférou nabitou emóciami, dávajúcimi týmto dňom nielen ako sa vraví šťavu, ale priam bytostný zmysel. Je to presne to čo nazývame korením života, to čo nás učí byť nielen číslom v matrike, ale človekom s veľkým "Č" Tie kúsočky puzzle, ktoré dávajú nášmu životu nádej, nevkĺznuť do šedého zástupu nekonečnej jednotvárnosti, ktorá ubíja človeka v neforemnú masu, ktorú dokáže rozhýbať už len kolektívne vedomie davu, či pocit povinnosti, zodpovednosti alebo zvyku. Možno by to mohol niekto nazvať stokrát opakovaným klišé, ktoré nič nehovorí o skutočnosti. O názore rojka, či nekonečného romantika. Nikoho nenútim, aby so mnou nevyhnutne súhlasil a už vôbec sama seba nenazývam rojkom. Tiež nepoznám nikoho, kto by ma tak nazval. Ale tisíc krát som sa na vlastnej koži presvedčila ako sú v živote dôležité maličkosti a ako práve ony dokážu ovplyvniť, ak už nie život, tak minimálne náladu človeka a zmeniť modalitu nielen niekolkých chvíľ, v ktorých sa odohráva, no i nasledujúce chvíle......
Asi to každý poznáte, ale predsa to často nie je takou samozrejmosťou akoby sa zdalo....
Z času na čas sa mi dostala do rúk malá ochutnávka. Jedna na druhú nezávislá. Zdanlivo neprepojená a predsa dnes ich už spája oficiálna niť.
Myslím, že Rainer Maria Rilke napísal príbeh. Vždy sa mi páčil, ale dnes už viem, z čoho žila žobráčka, z vlastnej skúsenosti....
To sa nám snažia nahovoriť všetci a všade, ale prax je úplne iná. Začal nový semester a s ním sa zvýši tlak hádam každému, okrem najväčších flegmatikov. Nie som žiaden nováčik na pôde vysokej školy, veď s prerušeniami je to už môj 6 rok vysokoškolského života. No i tak sa neprestávam čudovať.
...alebo naša cesta do Mongolska. Vďaka ruským a aldanskym zákonom sme museli po 9 mesiacoch (a to sme mali šťastie, že nie skôr) vycestovať za hranice všedných dni .