Skrývam svoju dušu vo virtuálnom svete
Za závesom imaginárneho inkognita
Dáva mi to nádej, že viem zmeniť ten pocit
Ten, čo driemal vo mne a hoc bolel nedal mi odísť
Nie vždy ostala by som to viete...
Tak často by som chcela bežať
Ďaleko, do diaľky, kde všetko sa dá zmeniť
To čo trápi ma, minulosť, spomienky...
Tam, kde vždy správne dá sa rozhodnúť
Srdce netrápia viac zranenia, hnev, myšlienky
A tým čo doň bodali, už dokáže odpustiť
Tam, kde túžby sa snívajú a sny sa plnia
Kde slzy osuší ruka priateľa
Tam smiech nesie sa do diaľky
a skrývať sa viac nie je treba
...
... v nádeji verím že aj táto utópia raz nastane...